Ako sa Bobo rozhodol byť s mačkami

Autor: Alexandra Pavelková | 20.3.2014 o 8:00 | Karma článku: 13,51 | Prečítané:  2203x

Bobo od začiatku nebol ľahký prípad. Objavil sa začiatkom leta na parkovisku pri univerzite. Mal asi pol roka, na váhu kilo, oškúlený zadok, zodratý chvost a bohviečo ešte, čo sa z diaľky nedalo zbadať. Bobo vždy len z diaľky, bližšie sa neodvážil. O pár dní sa naučil, že mu chodím plniť misku pod kríkom o jednej popoludní, a už ma čakal. Ale kŕmil sa, iba keď som poodišla pár metrov – aj to len uchmatol kus mäsa a ukryl sa pod autom. Potom sa začal prevaľovať, priasť, mrnčať, pretože strašne túžil po dotyku. Ale strach bol väčší a stačil malý pohyb, aby kocúr ufujazdil.

Keď na parkovisko pribudol ťuťmáčik Gustík, Bobo bol šťastný. Konečne mal kamaráta, základ rodiny. Lenže Gustík bolo dôverčivé trdielko. Prilepil sa na každého; aj na opitých študentov, ktorí si z neho urobili futbalovú loptu. Prežil. Našťastie sa v tom čase našiel zodpovedný pár, a ten si maznáčika Gustíka odviezol domov. Bobo zasa zostal sám.

Tak žil v areáli univerzity dva roky. Zrejme došlo k nejakému priesaku vedomostí – možno po nociach študoval skriptá alebo aspoň myši, ktoré sa do skrípt púšťali ochotnejšie ako študenti. Časom sme sa zblížili. Užíval si pravidelnú siestu so škrabkaním brucha a vyberaním kliešťov. Aj o neho ľudia nakoniec prejavili záujem, ale prvý pokus dopadol zle. Lapený kocúr zavretý v prepravke rozbil svoje väzenie na tri kusy, utiekol a najbližšie dva týždne so mnou nekomunikoval.

Druhý pokus bol ešte nešťastnejší. Aspoň spočiatku to tak vyzeralo. Po teplom januári, keď sa Bobo venoval romantickejším záležitostiam než kŕmeniu a naberaniu zásob na zimu, zrazu udreli silné mrazy. Tej noci, keď sme ho brali k veterinárovi, bolo mínus 25. Bobo sa už nebránil. Ticho ležal v prepravke a mlel z posledného.

Veterinár povedal, že ďalšiu noc by neprežil. Diagnóza bola vcelku atraktívna – „usúložil sa na smrť“. Pre niekoho v osemdesiatke je to príjemná predstava, ale v praxi sa vychudnutý a zoslabnutý kocúr silne podchladil a už sa nedokázal sám najesť, ani keby chcel.

Po ošetrení, testovaní a kastrácii putoval do depozitu. Vydržal tam ledva jednu noc – ráno mi útulkárka volala, že kocúr je agresívny, voči ostatným mačkám dominantný a mám hľadať iné riešenie. Tak sme si ho vzali do „dočasnej opatery“, kým mu nenájdeme trvalý domov.

bobo_pozuje_500.jpg

Prvé dni pobudol v karanténnej klietke. Len čo sa trochu zotavil, pochopil, že nie je jedinou mačkou v našej domácnosti. „Nemôžem byť s nimi?“ pýtali sa jeho dychtivé oči a nos.

„Trt makový.“

Síce s nevôľou, ale predsa len sa uspokojil, pretože by za nič na svete neurobil niečo, čo by nás vyprovokovalo vyhodiť ho naspäť na ulicu. Chcel byť s nami a s mačkami. Čiže s nami - s mačkami.

Po uplynutí karantény sa Bobo presťahoval do bytu. Opatrné zoznamovanie sa s našimi hendikepovanými kocúrmi zakončila monumentálna surová bitka so staršou mačkou Mimou. Chlpy lietali, krvance striekali, nábytok sa drúzgal. Trvalo sedem mesiacov, kým sa nám podarilo zlámať a zakopať ich vojnovú sekeru, ale to je iný príbeh.

Lebo vyjmúc Mimu, Bobo strašne túžil byť s mačkami. Cez deň, pod dozorom, jedol s mačkami, hral sa s mačkami, spal s mačkami. V noci spávali zvlášť, lebo sme sa báli – Bobo v kuchyni, ostatné mačky na zatvorenej mačacej terase. Lenže medzi kuchyňou a terasou sú dvere, a v tých dverách sú dvierka. Mačacie. Na zámok.

takto_spia_frajeri_500.jpg

Prvý večer som dala mačky spať. Boba do kuchyne, ostatné mačky na terasu. Ráno vstanem, kuchyňa prázdna, Bobo spí na poduške s mačkami. Chvalabohu sa nič vážne nestalo, snáď preto, lebo Mima zažila rozum a celú noc nevyliezla zo svojej prútenej kukane. Hovorím si, asi som zle zamkla mačacie dvierka.

Večer som ich zamkla poriadne, trikrát skontrolovala a dala mačky spať.

Ráno vstanem, kuchyňa prázdna, mačacie dvierka otvorené.

Bobo na poduške s mačkami.

Bisťu. Večer som dvierka zamkla a zámok prelepila lepiacou páskou.

Ráno bola páska odlepená, dvierka otvorené.

Bobo na poduške s mačkami.

Anciáša ti naháňam. Večer som dvierka zamkla, cez zámok prevŕtala dierku, strčila tam imbusák (alebo inbusák, ako sa vám páči) ako závlačku, prelepila páskou a šla spať.

Ráno bola páska preč, imbusák pod kredencom, dvierka otvorené.

Bobo s mačkami.

Krucinálšľlakabyťatrafil. Zobrala som vŕtačku, štyri skrutky a cez mačacie dvierka som napevno priskrutkovala dosku. „Neprejdeš, Gandalf!“ mädlila som si dlane.

Ráno boli dvere otvorené. Bobo s mačkami. Naučil sa používať kľučku. Nadávky mi došli; aspoň tie hlasné.

Nasledujúce mesiace sme museli dvere zamkýnať. Medzitým sme lustrovali záujemcov o stále väčšieho fešáka Boba, a keď konečne pominulo nepriateľstvo medzi ním a Mimou, vyplynulo z deja, že tento silný a prešibaný kocúr plemena „bojový rotvajler“, ktorý sa stal láskavým a zodpovedným ochrancom celej našej mačacej rodiny, ostane navždy u nás.

S mačkami.



Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Amnestie, Roháč a Sýkora. Čo má vplyv na prípad vraždy Remiáša

Na rozhodnutie o Mečiarových amnestiách má Ústavný súd posledné dni. Nájomný vrah Roháč dostal doživotie. Pri vražde Sýkoru sa spomína SIS.

DOMOV

Koalícia sa chce náhle zbaviť šéfa Ústavu pamäti národa

Ak by zmena zákona prešla, nové pravidlá začnú platiť od 15. októbra 2017.


Už ste čítali?