Čaro bezmocnosti

Autor: Alexandra Pavelková | 7.1.2014 o 8:20 | Karma článku: 14,64 | Prečítané:  20476x

„Nech skape!" rozčúlila sa jedna mladá pani, za bežných okolností citlivá duša, milujúca svojho partnera, ich spoločný malý domov a pár štvornožcov. Ona ma upozornila na správičku, ktorú odvysielala jedna z našich komerčných televízií. Správa bola o tom, ako istý mladík v pivnici domu utýral mačku.

Celý ten prípad má mnoho aspektov - vraj známych, premenných i veľkých neznámych. Rada by som sa pristavila pri jednom z nich. Pri slovách. Pri slovách bez činov.

O tom, ako prostredníctvom komentárov k pôvodnej správe vzniká metatext, sú vypracované celé štúdie a analýza komentárov slúži médiám k určovaniu ďalších stratégií. Komentáre vlastne slúžia kadekomu na kadečo. Ale ide ešte vôbec niekomu o objekt pôvodnej správy?

zizi_II_res.jpg

Zostaňme pri mačkách a občianskych združeniach, ktorých členovia svoj voľný čas, financie a fyzické i duševné sily venujú tým, ktorí sami o pomoc požiadať nedokážu. Príbehy vyhodených, chorých, zanedbaných či týraných zvierat potom zverejňujú na rôznych internetových stránkach a sociálnych sieťach so žiadosťou o pomoc, hmotnú alebo aspoň morálnu, najčastejšie však žiadajú o nájdenie nového domova. Pod takouto žiadosťou doplnenou o fotografiu príslušnej mačky alebo psíka sa okamžite nazbierajú desiatky komentárov. Ak je na fotografii malé mačiatko, 99 % komentárov sa nesie v zmysle: „Tá je zlatá!" Niekedy prejdú celé dni a týždne, kým sa objaví jediný odkaz typu: „Ja by som si to mača vzal." Aj ten často ostane prehliadnutý medzi desiatkami „ťuťuťu", pretože váhavý potenciálny majiteľ akosi nedovidel na údaje pri fotografii - telefónne číslo a e-mail osoby, u ktorej sa mačiatko v dočasnej opatere nachádza. Radšej svoju túžbu prezentoval tak ako ostatní - komentárom. Niet potom divu, že „útulkové dievčatá", ktoré majú plný byt mravčadiel doliečujúcich sa z chorôb spôsobených zanedbaním, sú na všetky tie „ťuťu" a „ňuňu" alergické.

Ak sa pod fotkou roztomilého mačiatka nájde tridsať „ňuňu", pod odkazom o zanedbanom a vyhodenom zvierati sa koruhvička otočí o 180 stupňov. Ale aj tak nesprávnym smerom. Prípad z minulého týždňa: V jednom malom meste na západe Slovenska boli viacerí ľudia svedkami, ako z idúceho auta vyhodili na cestu mačku. Nechali ju tam. Aj tí z auta, aj tí, čo sa dívali. Mačka sa nejaký čas dezorientovane potácala po ceste a je priam zázrak, že ju nič nezrazilo. Bola slepá. A strašne vychudnutá, chorá, neskutočne zasvrabená. Jednej panej to nakoniec nedalo a mačky sa ujala, aj keď nemala tušenia, čo má ďalej robiť. Našťastie sa jej podarilo spojiť sa s OZ, ktoré sa takýmito vecami zaoberá. Tí sa jej ujali, zobrali k veterinárovi a zohnali dočasný domov. Mačka má veľmi silný zápal a je otázne, či sa veterinárom podarí zachrániť jej zrak. Uši mala také zanesené parazitmi, že bola prakticky hluchá. Jej fotku s krátkym príbehom a žiadosťou o podporu združenie zverejnilo na internete, a dočkalo sa množstva reakcií. „To ani nemohol urobiť človek," tvrdila väčšina reagujúcich a zvyšok komentárov sa niesol v duchu, čo všetko treba urobiť s tým zmrdom, ktorý zviera v takomto stave vyhodil. Tí triezvejší držia mačke palce. Pomoc neponúka nikto, aspoň nie verejne.

To je však ešte nič proti tomu, čo nastane, ak sa objaví správa o (u)týranom zvieratku. Konkrétne prípady tu opisovať nejdem, ale ide zväčša o stvorenia, ktoré akýmsi zázrakom prežili a budú potrebovať nákladný alebo prinajmenšom citlivý prístup do konca svojich dní. To, čo nasleduje pod žiadosťou o pomoc, je hotový masaker. Vzorné manželky, láskavé staré mamy, otcovia rodín, na dnešné časy slušní študenti sa predháňajú vo vymýšľaní trestov, aj Kim Čong-un by im závidel. Tých, ktorých predstavivosť končí pri tom, čo treba dotyčnému odrezať a kam mu to napchať, je väčšina. Ponuka pomoci je blízka nule.

Načo potom ľudia vlastne reagujú, keď sa tým nič nevyrieši? Ale ono sa vyrieši - pre nich samotných. Ľudia potrebujú príbehy. Potrebujú roztomilosť a krásno, aby si mohli poochkať, ale podľa možnosti nie v kompletnom balení, pretože držať si roztomilosť a krásno doma stojí čas, peniaze a nejaké tie sily. A oni si predsa mača z útulku vziať nemôžu, lebo majú malý byt, malé deti, malý plat a ich najmladšia by mohla mať alergiu.

Potrebujú aj tragické príbehy. Môžu si nad nimi poplakať, nechať zovrieť žlč, vykričať sa pred telkou či v komentároch a potom ísť na futbal či na kávu s kamarátkou. Nemôžu zdvihnúť z chodníka mača, ktoré tam sedí už tretí deň, lebo medveď. Nepozrú sa, aby videli, že má zlomenú nohu, kýpeť obratý takmer až po panvu, plný hnisu a červov (reálny prípad spred autobusovej stanice Mlynské Nivy, okolo toho kocúrika prešli desaťtisíce ľudí.)

Nemôžem, hovoria si jedni, lebo sa ponáhľajú do práce, nemajú peniaze na veterinára, a toto by predsa mal vyriešiť niekto kompetentný. Niekto kompetentný by mal vyriešiť aj toho strelca, čo zo svojho balkóna odstreľuje mačky v cudzích záhradách, že skoro trafil susedu na jej vlastnej terase.

Nemôžem, hovoria si druhí, zastariem sa do toho a budem mať problémy. Veď viem, koho syn je ten zasran, čo obesil to šteňa, a prídu mi okná vybiť alebo horšie, a naše orgány činné v trestnom konaní nevyriešia nič, nič.

A tak si rozmaznávame svoju bezmocnosť, lebo tá má vždy svoje čaro. Bezmocnosť nás chráni pred neuváženými činmi. Bezmocnosť nás chráni pred vlastným svedomím. Do tej chvíle, kým muž, ktorý vyhodil z auta chorú, slepú a hluchú mačku, nezroluje pred Tescom blatník na vašom aute a neujde bez dohody o poistke. Dovtedy, kým chalanisko, ktorému prešlo bez trestu odbavovanie sa na malom zvierati, neuškrtí vašu babku v jej vlastnom byte kvôli dvadsiatim euro, ktoré si schovávala pre vás na vianočný darček. V tom okamihu naša bezmocnosť dostáva neznesiteľne štipľavú príchuť.

S tou mladou paňou, ktorá pôvodne želala mladíkovi z pivnice to najhoršie, sme si to už vyjasnili. Ide sa popýtať na relevantné informácie kompetentných ľudí, a zrejme ide čosi podniknúť aj okolo petície za sprísnenie trestov za týranie či zanedbanie zvieraťa. Netuším, či si zvolila správny postup, či si cestou párkrát nenatlčie ústa a či vydrží do aspoň nejakého konca. Ale aspoň sa o niečo pokúsi a ja jej držím palce, aby jej nadšenie vydržalo čo najdlhšie. Lebo sladkosť bezmocnosti každému vydrží len dočasu.

(Na fotografii: Žiži II., ktorý už nie je medzi nami. Autorka fotografie: Andrea Oczvirková, zverejnené s autorkiným súhlasom)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Amnestie, Roháč a Sýkora. Čo má vplyv na prípad vraždy Remiáša

Na rozhodnutie o Mečiarových amnestiách má Ústavný súd posledné dni. Nájomný vrah Roháč dostal doživotie. Pri vražde Sýkoru sa spomína SIS.

DOMOV

Koalícia sa chce náhle zbaviť šéfa Ústavu pamäti národa

Ak by zmena zákona prešla, nové pravidlá začnú platiť od 15. októbra 2017.


Už ste čítali?