Holter story alebo Nemocnica pre zdravých

Autor: Alexandra Pavelková | 26.9.2015 o 16:45 | (upravené 27.9.2015 o 12:58) Karma článku: 14,20 | Prečítané:  9270x

Keď som zavesila na facebook svoju fotku s pracovným názvom „Homemade Ironman“, rozpútala diskusia. Dovtedy som ani netušila, koľko mojich kamarátov má skúsenosť s holterom a aj podobné problémy. 

Proste sa stalo, že ma dobehol stres, zrejme aj následky udalostí ostatných rokov a začalo mi haprovať srdce. Nič nezvyčajné. Ale človek, hoci sa snaží sprvu si to nevšímať, musí časom tomu venovať pozornosť.

Keď sa palpitácie opakovali už čosi-kamsi týždeň a jeden „záchvat“ trval aj 24 hodín, vybrala som sa k obvodnej.

„Srdce vám robí trrrrrr-nič-bumbumbum-nič-trrrrrr. Musíte ísť do nemocnice, najlepšie hneď, počkajte, napíšem vám odporúčanie. Ste tu autom alebo chcete sanitku?“ Nie, reku, zájdem, aj sem som zašla. Som človek, čo sa bez okolkov spýta, keď potrebuje, a tak mi doktorka vysvetlila, v ktorej budove nemocnice sa nachádza interné oddelenie, a že nemám šliapať na druhé poschodie pešo, ale odviezť sa výťahom.

Výťahy boli obsadené, ale nemocnica je na kopci, takže dve poschodia sú proti tomu malina. Akurát, že hore na príjme nebolo živej duše, hádam preto, lebo tam nebol ani príjem.

„Musíte ísť na prízemie, tam máme ambulanciu aj príjem,“ navigovala ma hlavná sestra trocha rozmrzene, lebo k nej zaklopala, akurát, keď telefonovala. Nedalo sa ináč, lebo telefonovala už polhodinu.

Tak som šla. Dolu schodmi. Celkom príjemne ma prekvapilo, ako sa bývalé odkladisko zmenilo na moderné oddelenie geriatrie, a o čosi ďalej som našla všeobecnú čakáreň s televízorom. Sadla som si pred „moju“ ambulanciu, pustila sa do reči s ďalšími pacientmi a približne o hodinku som prišla na rad.

Sestra nebola mladá ani stará, určite už dačo mala za sebou. Ako ma zavolala dnu, nepovedala už nič, nuž som sa pobrala k stoličke oproti doktorkinmu stolu.

„Pani doktorka ešte pracuje, počkajte tu,“ zhaltovala ma sestra, ktorá mala stôl prilepený z druhej strany doktorkinho. Ostala som stáť pri nej, ako školák, s ruksakom na chrbte, polkilovým zdravotným záznamom v ruke a diktovala som svoje údaje. Srdce mi robilo „bumbumbum-nič-trrrrrr“, ale bolo aj horšie.

Keď pani doktorka prestala pracovať, smela som si sadnúť. Po množstve otázok prikázala sestre, aby mi urobila EKG. „Majú nejaký vadný stroj,“ upozornil ma ešte predtým pacient v čakárni. „Mne sa im podarilo dačo namerať hádam na ôsmy raz.“

Keď ma sestra postriekala, pricucla cucáky a zacvakla klipsy, pochopila som, prečo. „Urobte dačo s tými končatinami, nič tu nevidím,“ zašomrala doktorka. Sestra zopakovala proces, a keď sa obzrela, nenápadne som si posunula klipsy na správne miesto.

No medzitým bumbumbum-nič-trrrrrr prešlo. Sestra dostala za úlohu zmerať mi tlak a doktorka zatiaľ písala záznam. Nasledujúcich desať minút by dozaista dosiahlo nesmiernu klikanosť na youtube, keby to niekto natáčal. Keď sa po nervóznom vzdychaní sestre podarilo konečne navliecť a upevniť mi manžetu, opýtala som sa, či to kovové koliesko má naozaj trčať zvonka hore pri pleci, a či náhodou nepatrí zvnútra niekde k lakťovej jamke. Proces rozmotávania a namotávania začal odznova, ale keďže už sestra získala prax, šlo to o polovicu rýchlejšie.

Tlak mi odmerala na tretí pokus. Bol dobrý.

„Ešte vám zoberieme krv, objednáme vás na holter a môžete ísť domov. A nabudúce príďte vtedy, keď budete mať búšenie srdca, aby sme mali čo namerať.“

Termín na holter som dostala o týždeň. Mám prísť na oddelenie na druhé poschodie, dovtedy by mali byť aj výsledky z krvi. Sestra rutinne zobrala z mištičky suchý tampón, orajbala mi ním kožu, potom poklepala prstom po už „vydezinfikovanom“ mieste vpichu a šup ihlu dnu. Pritom mi úspešne prerazila žilu aj na druhej strane, čo ju najmenej nerozrušilo, a dokončila odber.

„Príďte hocikedy, keby vám bolo zle,“ zopakovala doktorka a odporučila mi brať horčík. Sestra mi podala lístok s pokynmi, doktorka záznam. Poučená, pochopila, podpísala som fialovou rukou, odišla som.

Podľa pokynov som šla do lekárne kúpiť si sedem elektród. Nebola som určite prvá, lebo magistra mi ponúkla aj dlhotrvajúce baterky, ktoré som mala tiež na lístku s pokynmi, čo si mám so sebou doniesť. „Dáme aj leukoplast?“ opýtala sa magistra, ako keby vedela, čo mám na papieriku napísané. Vypýtala som si antialergický.

Deň pred holterom mi zavolala na mobil sestra, predstavila sa ako B., že ona mi bude strojček zakladať, a upresnila hodinu a miestnosť, kam mám prísť. Ešte mi pripomenula, čo si mám doniesť. Sedem elektród, baterky a leukoplast.

Bumbumbum-nič-trrrrrr ma zasa zobudilo v noci, keď poriadny človek unavený celodennou drinou chce spať, a trepať kamsi na kopec do nemocnice je to posledné, po čom túži. Trvalo to zasa niekoľko hodín, ale keďže som sa dočítala, že sa na to neumiera, rozhodla som sa vydržať do holtera.

V daný deň a hodinu som sa dostavila na druhé poschodie oddelenia, pred dané číslo dverí. Keďže stoličky tam neboli, stála som. Dnu kohosi vyšetrovali, predo mnou čakal ešte starší pán na vozíčku. Stála som teda na chodbe, s ruksakom, polkilovým záznamom, siedmimi elektródami, baterkami a leukoplastom a srdce mi robilo bumbumbum-nič-trrrrrr. Stála som tam aj potom, keď prišiel na rad pán na vozíčku a aj potom, keď ho vyšetrili a odviezli, lebo zároveň s ním odišiel aj lekár, ani na mňa nepozrúc. Po ďalších desiatkach minút, keď o mňa nik ani nezakopol, som stratila trpezlivosť, a odchytila najbližšiu pomocnú sestru.

„Holtery zakladá len sestra B, a ona tu teraz nie je!“

Asi som už škaredo pozrela, lebo sa ponúkla, že zavolá na prízemie na ambulanciu, či B. nie je náhodou tam. Bola. A odkázala, že mám prísť za ňou dolu.

Šla som. Bumbumbum-nič-trrrrrr. „Ja som tu na ten holter,“ povedala som, keď som sa dočkala sestry B.

„Jaj, ale ja ho mám oddelení, musíme ísť naspäť na druhé poschodie,“ informovala ma.

Bumbumbum-nič-trrrrrr.

Šli sme výťahom, po troške zmätkovania našli prázdnu miestnosť. Pás holtera ma obtočil dvakrát, vraj takú chudú už dávno nemali, a predlhé káble sestra zmotala do umeleckej gunže a popriliepala mi ich k bruchu a kde to šlo. Nakalibrovala strojček, pripla na pás a Homemade Ironman bol na svete. Ešte sme sa dohodli, že zajtra mám prísť o takomto čase, ale keďže ona nemá službu, mám požiadať sestru na prízemí, aby holter zložila. Podpísala som modrozelenou rukou potvrdenie o hmotnej zodpovednosti za strojček, keď som si spomenula na výsledky z krvi.

„Jáááj, tie sú v ambulancii.“

Tak sme zbehli zasa na prízemie, sestra nachystala moje papiere (s podpisom) pre doktorku, vyfasovala som výsledky a šla som do práce.

Nie je ideálne mať holter v najhorúcejší septembrový deň. Aj antialergický leukoplast po hodine začne svrbieť ako šľak a pomyslenie, že si sprchu môžete dopriať až na ďalší deň, človeku pripadá ako svetlý bod na konci tunela. Spať sa s tým nespí ktovie ako, ale vždy lepšie ako s meračom tlaku či s drenážou v bruchu a zbernou nádobkou, ktorá sa potuluje po posteli.

Na druhý deň som bola o presnom čase nastúpená pred ambulanciou.

„Holter?“ začudovala sa službukonajúca sestra. „S tým musíte ísť na druhé poschodie na naše oddelenie!“

Vysvetlila som jej, aké pokyny som dostala od sestry B., že mi má holter zložiť hocikto na ambulancii a že tu mám mať nachystané papiere. „O žiadnych papieroch neviem,“ povedala, ale nakoniec mi viac-menej ochotne poodliepala elektródy, odmontovala káble, zložila to všetko na hŕbku a zapísala si moje meno.

„A teraz čo?!“ opýtala som sa.

„Čo čo?“ opýtala sa sestra.

„No, nejaký výstup, výsledok, čo mám teraz robiť?“

„To sa musíte dohodnúť so sestrou B.“

„A kedy bude mať službu?“

„To vie len ona.“

Bumbumbum-nič-trrrrrr. Sestrička ale zavolala B. na mobil, a keď ho tá nevzala, na oddelení zistila, že B. má službu popoludní, tak jej mám skúsiť zavolať vtedy, sem, na ambulanciu. Trocha sme posrandovali, rozlúčili sa a šla som do práce.

Poobede o presnom čase som zavolala na ambulanciu sestre B.

„Našla, našla,“ upokojila ma, keď som sa spýtala na môj holter.

„A teraz čo mám robiť?“

„Nič. Výsledky budú o dva týždne, keď ich pani doktorka vyhodnotí. Potom vám ich pošleme alebo zavoláme.“

Poďakovala som a cestou z práce si kúpila ďalšie magnézium. Na takúto nemocnicu nemám čas, sily ani trpezlivosť. Bumbumbum-nič-trrrrrr sa našťastie opakuje stále zriedkavejšie a úfam sa, že nakoniec ako prišlo, tak odíde.

Pointy zatiaľ niet. Analýza záznamu z holtera ešte nie je a dosiaľ sa nik ani nezaujímal, čo stálo vo výsledkoch z krvi. Uvidím o týždeň. A ak dovtedy nič nestane, asi kúpim manželovi darček pod stromček skôr. Už dávno chcel tie bežecké hodinky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?