Ako sa Bobo rozhodol byť s mačkami

Autor: Alexandra Pavelková | 20.3.2014 o 8:00 | Karma článku: 13,66 | Prečítané:  2141x

Bobo od začiatku nebol ľahký prípad. Objavil sa začiatkom leta na parkovisku pri univerzite. Mal asi pol roka, na váhu kilo, oškúlený zadok, zodratý chvost a bohviečo ešte, čo sa z diaľky nedalo zbadať. Bobo vždy len z diaľky, bližšie sa neodvážil. O pár dní sa naučil, že mu chodím plniť misku pod kríkom o jednej popoludní, a už ma čakal. Ale kŕmil sa, iba keď som poodišla pár metrov – aj to len uchmatol kus mäsa a ukryl sa pod autom. Potom sa začal prevaľovať, priasť, mrnčať, pretože strašne túžil po dotyku. Ale strach bol väčší a stačil malý pohyb, aby kocúr ufujazdil.

Keď na parkovisko pribudol ťuťmáčik Gustík, Bobo bol šťastný. Konečne mal kamaráta, základ rodiny. Lenže Gustík bolo dôverčivé trdielko. Prilepil sa na každého; aj na opitých študentov, ktorí si z neho urobili futbalovú loptu. Prežil. Našťastie sa v tom čase našiel zodpovedný pár, a ten si maznáčika Gustíka odviezol domov. Bobo zasa zostal sám.

Tak žil v areáli univerzity dva roky. Zrejme došlo k nejakému priesaku vedomostí – možno po nociach študoval skriptá alebo aspoň myši, ktoré sa do skrípt púšťali ochotnejšie ako študenti. Časom sme sa zblížili. Užíval si pravidelnú siestu so škrabkaním brucha a vyberaním kliešťov. Aj o neho ľudia nakoniec prejavili záujem, ale prvý pokus dopadol zle. Lapený kocúr zavretý v prepravke rozbil svoje väzenie na tri kusy, utiekol a najbližšie dva týždne so mnou nekomunikoval.

Druhý pokus bol ešte nešťastnejší. Aspoň spočiatku to tak vyzeralo. Po teplom januári, keď sa Bobo venoval romantickejším záležitostiam než kŕmeniu a naberaniu zásob na zimu, zrazu udreli silné mrazy. Tej noci, keď sme ho brali k veterinárovi, bolo mínus 25. Bobo sa už nebránil. Ticho ležal v prepravke a mlel z posledného.

Veterinár povedal, že ďalšiu noc by neprežil. Diagnóza bola vcelku atraktívna – „usúložil sa na smrť“. Pre niekoho v osemdesiatke je to príjemná predstava, ale v praxi sa vychudnutý a zoslabnutý kocúr silne podchladil a už sa nedokázal sám najesť, ani keby chcel.

Po ošetrení, testovaní a kastrácii putoval do depozitu. Vydržal tam ledva jednu noc – ráno mi útulkárka volala, že kocúr je agresívny, voči ostatným mačkám dominantný a mám hľadať iné riešenie. Tak sme si ho vzali do „dočasnej opatery“, kým mu nenájdeme trvalý domov.

bobo_pozuje_500.jpg

Prvé dni pobudol v karanténnej klietke. Len čo sa trochu zotavil, pochopil, že nie je jedinou mačkou v našej domácnosti. „Nemôžem byť s nimi?“ pýtali sa jeho dychtivé oči a nos.

„Trt makový.“

Síce s nevôľou, ale predsa len sa uspokojil, pretože by za nič na svete neurobil niečo, čo by nás vyprovokovalo vyhodiť ho naspäť na ulicu. Chcel byť s nami a s mačkami. Čiže s nami - s mačkami.

Po uplynutí karantény sa Bobo presťahoval do bytu. Opatrné zoznamovanie sa s našimi hendikepovanými kocúrmi zakončila monumentálna surová bitka so staršou mačkou Mimou. Chlpy lietali, krvance striekali, nábytok sa drúzgal. Trvalo sedem mesiacov, kým sa nám podarilo zlámať a zakopať ich vojnovú sekeru, ale to je iný príbeh.

Lebo vyjmúc Mimu, Bobo strašne túžil byť s mačkami. Cez deň, pod dozorom, jedol s mačkami, hral sa s mačkami, spal s mačkami. V noci spávali zvlášť, lebo sme sa báli – Bobo v kuchyni, ostatné mačky na zatvorenej mačacej terase. Lenže medzi kuchyňou a terasou sú dvere, a v tých dverách sú dvierka. Mačacie. Na zámok.

takto_spia_frajeri_500.jpg

Prvý večer som dala mačky spať. Boba do kuchyne, ostatné mačky na terasu. Ráno vstanem, kuchyňa prázdna, Bobo spí na poduške s mačkami. Chvalabohu sa nič vážne nestalo, snáď preto, lebo Mima zažila rozum a celú noc nevyliezla zo svojej prútenej kukane. Hovorím si, asi som zle zamkla mačacie dvierka.

Večer som ich zamkla poriadne, trikrát skontrolovala a dala mačky spať.

Ráno vstanem, kuchyňa prázdna, mačacie dvierka otvorené.

Bobo na poduške s mačkami.

Bisťu. Večer som dvierka zamkla a zámok prelepila lepiacou páskou.

Ráno bola páska odlepená, dvierka otvorené.

Bobo na poduške s mačkami.

Anciáša ti naháňam. Večer som dvierka zamkla, cez zámok prevŕtala dierku, strčila tam imbusák (alebo inbusák, ako sa vám páči) ako závlačku, prelepila páskou a šla spať.

Ráno bola páska preč, imbusák pod kredencom, dvierka otvorené.

Bobo s mačkami.

Krucinálšľlakabyťatrafil. Zobrala som vŕtačku, štyri skrutky a cez mačacie dvierka som napevno priskrutkovala dosku. „Neprejdeš, Gandalf!“ mädlila som si dlane.

Ráno boli dvere otvorené. Bobo s mačkami. Naučil sa používať kľučku. Nadávky mi došli; aspoň tie hlasné.

Nasledujúce mesiace sme museli dvere zamkýnať. Medzitým sme lustrovali záujemcov o stále väčšieho fešáka Boba, a keď konečne pominulo nepriateľstvo medzi ním a Mimou, vyplynulo z deja, že tento silný a prešibaný kocúr plemena „bojový rotvajler“, ktorý sa stal láskavým a zodpovedným ochrancom celej našej mačacej rodiny, ostane navždy u nás.

S mačkami.



Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?