Čaro bezmocnosti

Autor: Alexandra Pavelková | 7.1.2014 o 8:20 | Karma článku: 14,66 | Prečítané:  20389x

„Nech skape!" rozčúlila sa jedna mladá pani, za bežných okolností citlivá duša, milujúca svojho partnera, ich spoločný malý domov a pár štvornožcov. Ona ma upozornila na správičku, ktorú odvysielala jedna z našich komerčných televízií. Správa bola o tom, ako istý mladík v pivnici domu utýral mačku.

Celý ten prípad má mnoho aspektov - vraj známych, premenných i veľkých neznámych. Rada by som sa pristavila pri jednom z nich. Pri slovách. Pri slovách bez činov.

O tom, ako prostredníctvom komentárov k pôvodnej správe vzniká metatext, sú vypracované celé štúdie a analýza komentárov slúži médiám k určovaniu ďalších stratégií. Komentáre vlastne slúžia kadekomu na kadečo. Ale ide ešte vôbec niekomu o objekt pôvodnej správy?

zizi_II_res.jpg

Zostaňme pri mačkách a občianskych združeniach, ktorých členovia svoj voľný čas, financie a fyzické i duševné sily venujú tým, ktorí sami o pomoc požiadať nedokážu. Príbehy vyhodených, chorých, zanedbaných či týraných zvierat potom zverejňujú na rôznych internetových stránkach a sociálnych sieťach so žiadosťou o pomoc, hmotnú alebo aspoň morálnu, najčastejšie však žiadajú o nájdenie nového domova. Pod takouto žiadosťou doplnenou o fotografiu príslušnej mačky alebo psíka sa okamžite nazbierajú desiatky komentárov. Ak je na fotografii malé mačiatko, 99 % komentárov sa nesie v zmysle: „Tá je zlatá!" Niekedy prejdú celé dni a týždne, kým sa objaví jediný odkaz typu: „Ja by som si to mača vzal." Aj ten často ostane prehliadnutý medzi desiatkami „ťuťuťu", pretože váhavý potenciálny majiteľ akosi nedovidel na údaje pri fotografii - telefónne číslo a e-mail osoby, u ktorej sa mačiatko v dočasnej opatere nachádza. Radšej svoju túžbu prezentoval tak ako ostatní - komentárom. Niet potom divu, že „útulkové dievčatá", ktoré majú plný byt mravčadiel doliečujúcich sa z chorôb spôsobených zanedbaním, sú na všetky tie „ťuťu" a „ňuňu" alergické.

Ak sa pod fotkou roztomilého mačiatka nájde tridsať „ňuňu", pod odkazom o zanedbanom a vyhodenom zvierati sa koruhvička otočí o 180 stupňov. Ale aj tak nesprávnym smerom. Prípad z minulého týždňa: V jednom malom meste na západe Slovenska boli viacerí ľudia svedkami, ako z idúceho auta vyhodili na cestu mačku. Nechali ju tam. Aj tí z auta, aj tí, čo sa dívali. Mačka sa nejaký čas dezorientovane potácala po ceste a je priam zázrak, že ju nič nezrazilo. Bola slepá. A strašne vychudnutá, chorá, neskutočne zasvrabená. Jednej panej to nakoniec nedalo a mačky sa ujala, aj keď nemala tušenia, čo má ďalej robiť. Našťastie sa jej podarilo spojiť sa s OZ, ktoré sa takýmito vecami zaoberá. Tí sa jej ujali, zobrali k veterinárovi a zohnali dočasný domov. Mačka má veľmi silný zápal a je otázne, či sa veterinárom podarí zachrániť jej zrak. Uši mala také zanesené parazitmi, že bola prakticky hluchá. Jej fotku s krátkym príbehom a žiadosťou o podporu združenie zverejnilo na internete, a dočkalo sa množstva reakcií. „To ani nemohol urobiť človek," tvrdila väčšina reagujúcich a zvyšok komentárov sa niesol v duchu, čo všetko treba urobiť s tým zmrdom, ktorý zviera v takomto stave vyhodil. Tí triezvejší držia mačke palce. Pomoc neponúka nikto, aspoň nie verejne.

To je však ešte nič proti tomu, čo nastane, ak sa objaví správa o (u)týranom zvieratku. Konkrétne prípady tu opisovať nejdem, ale ide zväčša o stvorenia, ktoré akýmsi zázrakom prežili a budú potrebovať nákladný alebo prinajmenšom citlivý prístup do konca svojich dní. To, čo nasleduje pod žiadosťou o pomoc, je hotový masaker. Vzorné manželky, láskavé staré mamy, otcovia rodín, na dnešné časy slušní študenti sa predháňajú vo vymýšľaní trestov, aj Kim Čong-un by im závidel. Tých, ktorých predstavivosť končí pri tom, čo treba dotyčnému odrezať a kam mu to napchať, je väčšina. Ponuka pomoci je blízka nule.

Načo potom ľudia vlastne reagujú, keď sa tým nič nevyrieši? Ale ono sa vyrieši - pre nich samotných. Ľudia potrebujú príbehy. Potrebujú roztomilosť a krásno, aby si mohli poochkať, ale podľa možnosti nie v kompletnom balení, pretože držať si roztomilosť a krásno doma stojí čas, peniaze a nejaké tie sily. A oni si predsa mača z útulku vziať nemôžu, lebo majú malý byt, malé deti, malý plat a ich najmladšia by mohla mať alergiu.

Potrebujú aj tragické príbehy. Môžu si nad nimi poplakať, nechať zovrieť žlč, vykričať sa pred telkou či v komentároch a potom ísť na futbal či na kávu s kamarátkou. Nemôžu zdvihnúť z chodníka mača, ktoré tam sedí už tretí deň, lebo medveď. Nepozrú sa, aby videli, že má zlomenú nohu, kýpeť obratý takmer až po panvu, plný hnisu a červov (reálny prípad spred autobusovej stanice Mlynské Nivy, okolo toho kocúrika prešli desaťtisíce ľudí.)

Nemôžem, hovoria si jedni, lebo sa ponáhľajú do práce, nemajú peniaze na veterinára, a toto by predsa mal vyriešiť niekto kompetentný. Niekto kompetentný by mal vyriešiť aj toho strelca, čo zo svojho balkóna odstreľuje mačky v cudzích záhradách, že skoro trafil susedu na jej vlastnej terase.

Nemôžem, hovoria si druhí, zastariem sa do toho a budem mať problémy. Veď viem, koho syn je ten zasran, čo obesil to šteňa, a prídu mi okná vybiť alebo horšie, a naše orgány činné v trestnom konaní nevyriešia nič, nič.

A tak si rozmaznávame svoju bezmocnosť, lebo tá má vždy svoje čaro. Bezmocnosť nás chráni pred neuváženými činmi. Bezmocnosť nás chráni pred vlastným svedomím. Do tej chvíle, kým muž, ktorý vyhodil z auta chorú, slepú a hluchú mačku, nezroluje pred Tescom blatník na vašom aute a neujde bez dohody o poistke. Dovtedy, kým chalanisko, ktorému prešlo bez trestu odbavovanie sa na malom zvierati, neuškrtí vašu babku v jej vlastnom byte kvôli dvadsiatim euro, ktoré si schovávala pre vás na vianočný darček. V tom okamihu naša bezmocnosť dostáva neznesiteľne štipľavú príchuť.

S tou mladou paňou, ktorá pôvodne želala mladíkovi z pivnice to najhoršie, sme si to už vyjasnili. Ide sa popýtať na relevantné informácie kompetentných ľudí, a zrejme ide čosi podniknúť aj okolo petície za sprísnenie trestov za týranie či zanedbanie zvieraťa. Netuším, či si zvolila správny postup, či si cestou párkrát nenatlčie ústa a či vydrží do aspoň nejakého konca. Ale aspoň sa o niečo pokúsi a ja jej držím palce, aby jej nadšenie vydržalo čo najdlhšie. Lebo sladkosť bezmocnosti každému vydrží len dočasu.

(Na fotografii: Žiži II., ktorý už nie je medzi nami. Autorka fotografie: Andrea Oczvirková, zverejnené s autorkiným súhlasom)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?