Prečo medvede nešli do poľskej krčmy

Autor: Alexandra Pavelková | 1.12.2013 o 7:00 | Karma článku: 8,10 | Prečítané:  882x

Medveďa sa bojím. Strach mi chvíľami kazí pôžitok z prechádzok lesom, kam chodím na poľovačky s foťákom a kde sa cítim doma. Na strednom Slovensku sú parádne lesy, kadiaľ sa dá brúsiť, akože ste na hubách, a v skutočnosti nasávať vôňu domova.

Až na tie medvede. Sú aj toť v blízkom okolí, vlastne kdekoľvek. Párkrát som našla ich stopy, kedysi dávno aj roztrhaného koňa s veľkými šľapajami naokolo. Vlani mi na Kaľamárke jeden prebehol rovno popred nos. Môžete šliapnuť do kôpky ešte horúceho trusu (bez rolničiek a cesnaku). Môžete klepkať turistickými palicami a tešiť sa, že žiadneho nevidíte, čo vlastne celkom stačí, aj keď oni tam sú a pozorujú vás.

 

michalkova.jpg

 

To je všetko, čo tak môžete. Cítiť pred medveďmi rešpekt a vyhnúť sa im. Mám päťdesiatpäť kíl a nemám dravčie zuby ani pazúry. A, ak mám priznať pravdu, podľa lesného práva on do lesa patrí a ja nie.

 

kalamarka.jpg

 

Keď sme sa na jednej dovolenke v Tatrách zasa raz vzdialili od masových turistov a vybrali sa do skutočných hôr, začali mi chodiť po rozume aj veľké šelmy. Užívala som si mokré stromy, mokrú kosodrevinu a mokré skaly (dva týždne pršalo a bolo zima), užívala som si hmlu hrôzostrašne na nás padajúcu z končiarov, aj dážď a občasné slniečko, stovky vodopádov križujúcich chodníky, kde bolo treba preskákať a preliezť po reťaziach, aj boľavé nohy a zmrznuté ruky po búrke, ktorá nás zachytila na samom vrchu cestou z Hrebienka na Sliezsky dom. Ale podvedome som vždy jastrila po hustejších krovinách a poza skaly, či sa neukáže hnedá kopa pohybujúca sa naším smerom.

 

„Keby tu s nami bola Bobok,“ rozveseľoval ma muž, „zahnala by všetky medvede na druhú stranu do Poľska. Tam by sa schovali do ďalekej krčmy a zaliezli pod stôl dovtedy, kým sa s Bobkom nevrátime domov.“

Ale Bobok, ktorú sme mali vtedy v dočasnej opatere, zostala doma so zvyšnými troma mačkami.

 

„A nestačilo by, keby som pokrikovala: Bobok, pusti už toho medveďa?“

 

„Slovenskí turisti v Tatrách nehulákajú.“

 

A tak medvede do Poľska neutiekli.

 

Ba čo viac, začali si k nám dovoľovať. V jeden večer, keď sme sa vrátili premrznutí a premoknutí z Belianskej jaskyne (stáli sme dve hodiny v rade na vstupenky), ledva sme sa stihli prezliecť do suchého, pribehol domáci.

 

„Poďte sa pozrieť. Máme na čerešni medveďa.“

 

Najprv som si myslela, že si robí srandu, ale ruky už automaticky habali po foťáku a nohy utekali na balkón. A tam – naozaj – tri metre odo mňa sa na mladej čerešni pásol statný mladý maco. Priťahoval si jednu vetvu po druhej, citlivou papuľou sa vyhýbal listom a labužnícky prehltával dozreté šťavnaté plody aj s kôstkami.

 

medved-balansuje-na-ceresni_full.jpg

 

„Zavolám políciu?“ vykrikoval domáci. Od ostatných hostí padali rôzne návrhy, vrátane komerčnej televízie, ochranárov a členov mestského zastupiteľstva, a brali sa do rúk mobily. Lenže maco je chránený, bolo nám všade povedané, treba žiadosť taká a onaká, a tak sa majiteľ zúboženej čerešne mohol len prizerať, ako ťažký lupič láme krehké konáre a šudí ošklbané listy na trávu.

 

Kým sme odušu nakrúcali a cvakali, maco pokojne zliezol, pozbieral si čerešničky, ktoré pozhadzoval na zem, nenáhlivo podišiel k plotu, prehupol sa cezeň a za ťaživého ticha, ktoré vyvieralo z papúľ salašníckych psov, zmizol v húštine. Večer prišla štátoprávna televízia, urobila krátky dokument a odpálila.

 

medvedi-portret-v-zahrade_full.jpg

 

Na druhý deň šiel maco do televíznych novín. Okrem toho šla na políciu žiadosť o zásah, na všetky možné kompetentné miesta podobné žiadosti, i s video a foto dokumentmi a výpoveďami zúčastnených.

 

Okrem toho šiel maco na druhý deň na druhú čerešňu. Na tretí znova, ignorujúc obrovských psov i nás, ľudí s aparátmi a kamerami v úctivej vzdialenosti. Vedomý si svojej sily nás mal na háku, veď predsa Bobok, postrach medveďov, dokonca aj Sivá Mima, zabijak všetkého živého, ostali vo Zvolene. Nebolo to extra bezpečné, zvlášť keď suseda išla s kočíkom a medveď sa vynoril z krovia meter pred ňou – nezostávalo jej nič, iba čakať, čo sa bude diať, a snažiť sa upokojiť srdce v hrdle. Tak sme si postupne zvykli.

 

Medveď tam bol ešte stále, aj keď sme po dvoch týždňoch odchádzali. Za celý ten čas nikto nerozhodol, čo s ním. Už nám bol všedný, každodenný, rovnako ako tatranské vodopády. Aké by bolo najlepšie riešenie? Neviem, nie som kompetentná. Ale keď najbližšie pôjdem do hôr, zoberiem si nielen turistické palice, ale aj fotky Bobka v životnej veľkosti. Jednu si dám na vetrovku, jednu na čapicu a jednu na ruksak. To budú medvede utekať! Až do Poľska.

 

bobok-sa-susi-po-kupani_full.jpg

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?