Maznáci s hendikepom

Autor: Alexandra Pavelková | 19.11.2013 o 12:45 | (upravené 19.11.2013 o 13:14) Karma článku: 12,79 | Prečítané:  2255x

Všetky návštevy u nás doma zostanú na prvýkrát trocha zaskočené. Najprv len zízajú. Zo slušnosti prehĺtajú otázky, možno aj rázne návody. Nenačnú tému, aj keby im bok malo vyraziť. A potom sa čudujú. Nečudujem sa im, lebo aj my sme sa čudovali.

Tento príbeh sa začal v lete pred viac než troma rokmi. Vrátili sme sa z (našej poslednej) dovolenky a pri vešaní opratých tričiek sme od susedov začuli volanie o pomoc. Také tenké, mačiatkovské. Trvalo celý deň, kým sme sa do susedov dostali (to je na samostatný príbeh). Večer sme spod haldy dreva vydolovali štyri mačence. Ono sa to totiž tak robí, všakže – máte na dvore mačku, a tá keď sa okotí, mačence napcháte do igelitky a švác do kontajtera alebo voľakomu cez plot. Veď ktože kedy chyroval o kastrácii?

znacka_puma.jpg

Vyrozumeli sme, že mačiatka tam strávili tri dni v najväčších horúčavách (susedia si ich vraj nevšimli), bez vody a jedla. Dve vyliezli spod guľatiny samé. Tretie sa chvelo, horko-ťažko sa driapalo po brvne, kým nebolo na dosah ruky. Posledné, to čierne, sa len plazilo. Kadejako sa odrážalo nohami od blata, v ktorom celý čas ležalo, a zúfalo sa predieralo von. Bola to jeho jediná nádej, pretože do úzkej štrbiny medzi brvnami sa nedalo dostať a prekladaním ťažkých kmeňov by sme riskovali, že sa celá kopa zrúti.

Keď sme ho konečne vytiahli, bolo na tom zle. Vyzeralo na štyri týždne, neudržalo však hlavičku, nevedelo sa obrátiť na bruško. Ale túlilo sa mi k dlaniam a na čiernom ksichtíku mu pohrával víťazný úškrn.

Vzali sme ich všetky domov. Jedli a pili tak, že sme im museli odtŕhať, aby si neublížili. Trasúci sa kocúrik nevedel trafiť misku, takže dostal vodu striekačkou a rozmočené granule rovno do papuľky. Ten čierny papal ako piraňa – až na to, že každá granulka mu najprv desaťkrát vypadla. Vyumývané a zababúšené sme ich dali do karanténnej škatule. Dve mačiatka – strieborný kocúrik a pruhovaná mačička – sa zakrátko pozviechali, ale tie druhé dve… Usúdili sme, že na vine je hladovka a že ráno múdrejšie večera.

Možno bolo múdrejšie, veselšie však nie. Veterinárov názor dal dileme o možnom eutanázovaní ďalší rozmer. „Ak majú vírus, za pár dní umrú všetky.“

Vyjadrili sme nádej. Nevyzeralo to na úraz, reakcie mali v norme, nuž vet usúdil, že to bude niečo neurologické, čo sú visí s vývojom, a vraj môžu z toho vyrásť. Pre istotu dostali antibiotiká (ak by to predsa len bola infekcia) a bé dvanástky. A že uvidíme.

Nasledoval predĺžený víkend, ktorý sme si určili na rozmyslenie. Ale za tie štyri dni sa toho udialo veľmi veľa.

Hnačka, sračka, drístačka, ako sa po dlhom čase nutričného nedostatku patrí. Dno karanténnej škatule sa zmenilo v nočnú moru bažantov, a plaziaci sa čierny krpec fungoval ako mop. Kŕmiť, napojiť, čistiť, lapať tých šikovnejších. Vo dne v noci. V snahe dostať sa von zo škatule tie zdravšie po černoškovi poskákali a poroztierali, čo zatiaľ stihli naložiť. Vtedy čušal. Len keď sa umýval, reval odušu, možno si živo pamätal trojdňové ležanie v blate.

Tak sme mu vyrobili vlastnú škatuľu. Vystlali sme ju molitanom, pretože v snahe dvíhať hlavu alebo skákať sa prevalil a udrel. Na dno sme dali plienku pre dospelých, čo vydržala aspoň pár hodín. Medzitým sa ostatným podarilo niekoľkokrát vyliezť z ich škatule, a bolo po karanténe. Kŕmiť, napojiť, čistiť, lapať už pomáhali aj naše veľké mačky. Predĺžený víkend na rozmyslenie ubehol ako voda a keď sa drobci naučili nasadiť nermalovský výraz a používať mačaciu verziu slova „mama!“, vedeli sme, že sme v háji.

U veterinára zasadlo konzílium. Výsledkom bol najpravdepodobnejší záver: Poškodenie mozgu. Priamo v ambulancii sme spoločne sklonili hlavy nad múdre knihy a dozvedeli sa, že tí dvaja už nikdy zdraví nebudú. Ale snáď budú za istých okolností aspoň samostatní – a šťastní. Len to vyžaduje námahu. Cvičiť, trénovať a začleniť medzi zdravé mačky, lebo len odkukávaním majú šancu premostiť v mozgu to, čo im vo vývoji bolo odopreté.

Tak sme sa na to podujali. Čo a ako sme robili, je podrobne opísané na mojej stránke.

Ochorenie, ktorým Žabko (čierny) a Bucko (hnedý bodkovaný) trpia, je cerebelárna hypoplázia. Volajú ju aj „hojdavá choroba“. Prišli k nej asi tak, že ich mačacia mama počas gravidity utrpela úraz alebo dostala panleukopéniu, alebo ťažko hladovala, takže sa drobcom nevyvinul malý mozog, kde je centrum rovnováhy. Možno preto sa ich aj bývalý majiteľ zbavil. Ktovie. Po dvoch mesiacoch všakovakých cvičení a drilu sa konečne aj Žabko kolísavo postavil na štyri nohy a jeho víťazoslávny úškrn obehol svet. Prinajmenšom ten náš. Od tej chvíle nebolo pre neho nič nedosiahnuteľné. Ak to teda nebolo položené vyššie ako pol metra alebo ak sa tam dalo vyškriabať za pomoci pazúrov. Pohrebiská pavúkov pod kobercom sú toho dôkazom.

night_fury_a_day_fury.jpg

Kocúry rástli. Ich zdravým súrodencom sme našli nové domovy a Žabko s Buckom u nás prekonali obdobie puberťáckeho vyčíňania, až sa postupne preknísali do dospelosti. Stálo nás to veľa nervov, času a peňazí, aj byt sme museli prerobiť na bezpečnejší pre našich tmolíkov. Stále sme mali pred sebou vidinu, že ich pripravíme na život natoľko, aby sme ich mohli ponúknuť na adopciu. Áno, aj o hendikepovaných majú ľudia záujem, niektorí možno skôr ako o zdravú mačku s reprezentatívnym výzorom. Konzultovali sme ich stav s rôznymi odborníkmi, nabehali stovky kilometrov po klinikách, pretože k ich pôvodnej diagnóze sa priebežne priliepajú ďalšie neduhy, ktoré treba operatívne riešiť. Zoznámili sme sa s ľuďmi, ktorých zvieratá majú tiež hendikep, a vymieňali si skúsenosti, veď definícia v lekárskej knihe je jedno, a každodenná prax druhé.

A nakoniec to spadlo, potichu, bez diskusie. Proste to tak vyplynulo z deja: Nemôžeme. Po tom všetkom. A tak zostali u nás. Dvaja krehkí ale nesmierne vitálni beťári, ktorí boli neustále v prítomnosti človeka, a preto považujú za malých ľudí aj seba – okrem toho, že sa zároveň považujú za stokilové pumy. Naučili sa rozumieť množstvu slov, dokonca aj mimike a gestám. Každá hodina, každý cent, ktorý sme im venovali, padli na úrodnú pôdu. Nevieme, ako dlho s nami pobudnú, ich zdravie nie je a nebude ideálne, ale z ich vôle žiť a bojovať človeku koľkokrát až zovrie hrdlo. Každý deň objavujú dačo nové a odkedy do našej domácnosti pribudol bývalý pouličný bitkár Bobo, pochytili ďalšie veci, ktoré s radosťou po ňom opakujú. Napríklad obtierať sa.

poloha_na_upira.jpg

Teda tak to bolo a tak to je. A teraz, keďže toto je článok na blog, by sa žiadalo napísať nejakú slzavú, úľavnú alebo poučnú pointu, Takú, čo by ešte dlho v ľuďoch rezonovala a nútila ich vracať sa k téme. Ale nedá sa. Je to ešte len tri a pol roka, a na všetky tri pointy by som si ešte nejakých pätnásť rokov plnohodnotného mačacieho života s čo najmenším počtom modrín, vybitých zubov a prasknutých kostičiek radšej počkala.

Pravdupovediac, ono sa tie pointy dosť blbo píšu, keď máte Žabka na kolenách a preveseného cez pravú ruku. Do lona síce nevyskočí, ale má nacvičený sofistikovaný spôsob, ako sa tam vypýtať. Tiež má vypracovaný protipadavý reflex, keď vám obtočí labky okolo predlaktia, len tak, pre istotu. Ale písanie je ešte vždy v pohode oproti plateniu účtov cez internet banking, lebo neviem, ktorý hňup vymyslel overovanie kódu cez telefón, teraz, keď je moderné na mobile nosiť kadejakých zombíkov, čo sa tak neodolateľne hompáľajú. A za dverami vyrevúva Bucko. Je spln a on vtedy denne spí tri-štyri hodiny, lebo hoci sa hýbe lepšie ako Žabko, má viac neurologických problémov a sklony k autizmu. O chvíľu budem musieť vstať, položiť Žabka a urobiť s Buckom a jeho obľúbenou šnúrkou zvanou Anakonda ďalšie kolečko po byte.

Takže na pointu si ešte, dúfam, počkáme.

(A na záver trochu prírodopisných domácich videí. Odporúčam zvuk.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?