Je ťažké byť bohom

Autor: Alexandra Pavelková | 25.10.2013 o 11:37 | (upravené 25.10.2013 o 21:39) Karma článku: 13,15 | Prečítané:  2705x

Keď nám stvoriteľ dával rozum, isto chvíľu váhal, lebo s rozumom kráča ruka v ruke moc. Nakoniec to rozhodnutie urobil a obdaril nás mocou poznania vecí, čo by sama o sebe nebola až taká tragédia, keby nám k tomu nepribalil aj možnosť voľby.

Možnosť voľby je fajn, pokiaľ núti človeka žiť, aj keď nebo nie je práve azúrové. Možnosť voľby pomáha rozhodnúť, či dať dieťa na strojarinu alebo lesníctvo, hoci mnohokrát je to voľba cudzia a nie naša. Voľba ľudu zabezpečí niekoľkým pamprdlákom dobre platené miesto, kde môžu zaopatriť seba a svoju rodinu, získať konexie a ďalej šíriť a presadzovať svoju vlastnú voľbu.

 

Ale tento smutný článok nie je o pamprdlákoch, kdeže. Je o mačkách. O mačkách a ľuďoch, o nemohúcnosti, pochybnostiach, beznádeji a bolesti.

 

Pred časom mi prišiel mail. Nesmierne skľúčený, priam zúfalý. Napísala mi pani, majiteľka kocúra, ktorý umiera na FIP (Feline infectious peritonitis, čiže infekčná peritonitída mačiek). Napísala mi preto, lebo našla moju reakciu vo fóre združenia MačkySOS a potrebovala sa porozprávať s niekým, kto podobnú tortúru už prežil. Opisovala mi utrpenie, ktorým spoločne prechádzajú už niekoľko týždňov, a ja som jej list čítala prikyvujúc a slzy mi tiekli po tvári, pretože ten list bol taký, akoby som ho písala ja sama.

 

Náš prípad FIP-ky sa volal Silver. Jeho otcom bol obrovský a asi nie celkom čistokrvný modrý Rus, ktorého sme kvôli jazvám a rozstrapkaným ušiam nazvali Sekáč. Roky bol zaľúbený do našej Sirky, pruhovanej európskej krátkosrstej, a z ich lásky vzišli štyri mačatá. Tri boli po mame, no jeden kocúrik sa odlišoval vzrastom, farbou, kvalitou srsti i povahou. Nevrčal do súrodencov v každodennej bitke pri miske. Nepúšťal pazúry. Nesyčal do nepriateľov. Nepotreboval to, jeho mohutná postava a priateľské obtretie vyriešili každú hádku. Prvý vyliezol na tuju a prvý jačal od strachu, keď bolo treba zliezť. Prvý sa odvážil zo záhradnej kôlničky do bytu v časoch, keď sme ešte o bytových mačkách nechyrovali, a s nenútenou samozrejmosťou si vykolíkoval kus postele. Nakoniec nám ten jemný dobrák, Elrond medzi kocúrmi, zostal, lebo akoby sme sa mohli vzdať takej nádhernej, večne optimistickej bytosti?

 

„To je aká rasa?“ pýtali sa ľudia, keď sme sedávali v čakárni u veterinára. „Chodíte s ním na výstavy? Čo už vyhral?“

 

Výstavy nám boli fuk, len sme z neho chceli mať radosť a on nám našu lásku oplácal. Silver z nás sňal hnev a rozladenie, ktoré sme si doniesli z práce. Rozveseľoval nás svojím chytráctvom ohľadom kľučky vo dverách a žonglérskymi kúskami s papierovou guľôčkou. Aj z vlčiaka Cézara si spravil kamaráta, stačilo ho užmurkať.

 

O pol roka neskôr Sirka povila Sekáčovi ďalšie batoľatá – štyroch kocúrikov a drobnú Mimu. Sekáč sa od detí nepohol, strážil záhradu ako zubatá mramorová socha, lebo konkurencia kocúrov na ulici bola silná a nechcel riskovať, že jeho potomkov zmárni žiadostivý protivník. Sirku však neustrážil. Keď mali malé päť týždňov, nevrátila sa z prechádzky. Kocúrici už boli rúči, všetci po otcovi, a tak si rýchlo získali nových majiteľov. Nechali sme si slabučkú Mimu, ktorá vyrástla v krásnu mačaciu devu so striebornými pruhmi, a keď Silver svoju mladšiu sestru prestal zaúčať do hry s plyšovou myšou, začal ju učiť tajom života.

 

Nebol jediným kocúrom Miminho života. S ostatnými sa Silver ľahko vysporiadal, kým neprišiel na scénu Sekáč. Jedného dňa sa junák vrátil domov z prehryznutou labkou – drobná, banálna ranka. Preliečil sa a išiel hľadať šťastie o pár ulíc ďalej, vrátil sa o týždeň vychudnutý, schlpený. Dva dni len jedol a spal.

 

Ale nepribral už nikdy. Začiatkom leta, keď Mima s veľkými problémami priviedla cisárskym rezom na svet Umu, ochorel. Bolesti v jeho bruchu nás zahnali k veterinárovi, ktorý hneď a správne určil diagnózu.

 

Neverili sme, nedalo sa veriť. Veď predsa Silver nemal ako dostať FIP, veď je zdravý a silný. Potom, ako sme si o tejto chorobe preštudovali všetky dostupné materiály, pochybnosti začala prebíjať nemilosrdná pravda. Okamžite sme dali spraviť testy aj Mime a Ume. Keď sme si vydýchli, lebo výsledky boli negatívne, predsavzali sme si, že náš kocúr bude tým štatisticky zanedbateľným percentom pacientov, ktorí chorobu prežijú – aj za cenu toho, že budú do konca života bacilonosičmi v karanténe. Začali sme bojovať. Znamenalo to lieky, injekcie, diétnu stravu. Po odmietnutí stravy nastúpilo mixovanie kapsičiek a podávanie tekutého jedla striekačkou rovno do papuľky. Znamenalo to prehováranie – ešte trošku, ešte kvapôčku, veď to ti dá silu bojovať s chorobu, a on povedal, dobre, veď ja ti verím, daj sem.

 

Keď už odmietal sám piť, dávali sme mu striekačkou ryžový odvar a jasali pri každom kubíku, ktorý prehltol, kým sme raz plnú striekačku nevyliali do kávovej lyžičky a nezistili, ako je to mizivo málo, a on sa spýtal, prečo plačeš, veď som predsa len niečo vypil, neboj sa o mňa, som chlap a dačo vydržím.

 

O ďalší týždeň prišli na rad infúzie, čo znamenalo dvakrát denne prevážať revajúceho kocúra, ktorý nikdy neznášal cestu autom, k veterinárovi. Znamenalo to každý deň v strese utekať z práce, nahrádzať si, vyhovárať sa, lebo keď zamestnávateľ ofrfle, ak žena beží domov ku chorému dieťaťu, ako vysvetliť, že beží ku chorému kocúrovi? V nedeľu sme primontovali na policu v izbe improvizovaný držiak na fľašu, zaviedli sme infúziu do kanyly a čakali, kým stečie predpísané množstvo. Znamenalo to dvakrát denne čičíkať Silvera, lebo ležať so stuhnutou labkou dve a pol hodiny nie je med lízať, a celý čas sa ani neobzrieť, pretože náš junák využil aj sekundu nepozornosti a bolo po kanyle. Znamenalo to celý čas sa dívať do Silverových očí a hľadať v nich silu na to, čo robím, a on veru dobre chápal, že to robím pre neho a on upokojoval mňa, neboj sa, vydržím.

 

Najhoršie na tom všetkom bol však pocit márnosti. Logika tvrdí, že úmrtnosť na FIP je stopercentná, tak prečo investovať svoje emócie a financie do vetra? Prečo zbytočne predlžovať obojstranné utrpenie, keď by stačila jedna uspávacia injekcia a bolo by po probléme? Napočúvala som sa kopec rečí od „no bože, veď je to len mačka, tých je..“ po dobre mienené litánie, čo by som mala a čo nemala.

 

Reči sú naprd. Nikto za vás nezoberie nočnú službu, aby napojil vášho priateľa a ochrancu každú hodinu kubíkom tekutiny. Nikto po ňom nepoutiera prepravku, nikto mu s prosíkom nepodá tabletku. A najmä nikto za vás nepovie bytosti, ktorá vás má na svete najradšej: „Zomri, bude to pre nás všetkých lepšie.“

 

 

Tak sme bojovali až do toho dňa, keď už bol len sivobielou kostričkou s veľkým bruškom a ešte väčšími očami. V ten deň mu klesla hlava a povedal: „Prepáč, ale mám dosť.“

 

Toto mi písala tá pani, aj keď inými slovami, a oveľa viac, lebo je to strašné umárať sa pochybnosťami, zvažovať možnosti, hodnotiť to, čo sme kde a kedy zanedbali, a či ozaj nie je lepšie nechať prírode voľný priebeh, ale potom chytiť lyžičku a papierovú utierku a pokračovať ďalej, dni týždne, človek ani nezbadá, ako plynú Vianoce a Nový rok a narodeniny, lebo je celkom zaneprázdnený tým bojom s chorobou a so sebou samým. Stvoriteľ nám dal rozum, aby sme nadobudli poznanie neodvratného konca, ale aj vôľu a s ňou tú vykričanú možnosť voľby. A preto človek musí čeliť rozhodnutiu, ktoré ináč prináleží len bohom, rozhodnutiu o živote a smrti, aj keď tá voľba je len zdanlivá, lebo smrť – teraz či neskôr – je neodvratná. Lenže dá sa to naposledy jednou rukou pohladkať milovanú bytosť a druhou vyťukať číslo na veterinára, aby priniesol spánok naveky?

 

O tom mi písala tá pani, okrem nej ešte ďalšie pred ňou a mnohé po nich. O tom by som niekomu napísala ja, keby mi to vtedy napadlo. Teraz to už nepotrebujem. Teraz viem, že práve to, akým spôsobom sa postavíme k voľbe medzi životom a smrťou, nás robí ľuďmi. Aj to, že možno pochybíme, ale s láskou.

 

Tým, kto Silvera nakazil, bol iróniou osudu Sekáč, ale to sme vydedukovali len retrospektívne. Nikdy sme nevypátrali jeho majiteľa a samotný Sekáč napokon zmizol.

 

Keď od nás veterinár odišiel, Silvera sme pochovali. Mima využila čerstvo navŕšenú hlinu, vyhrabkala si do nej jamku a vypustila, čo ju tlačilo. Snáď by sme si z nich, z mačiek, mohli, my ľudia, občas zobrať príklad, nezaoberať sa vecami, s ktorými nedokážeme nič urobiť. Ale to sa nedá, tamto je v ich mačacej povahe, a toto zasa v našej.

 

Potom som spálila všetky Silverove veci, ani nie tak kvôli nákaze, ale kvôli spomienkam, ku ktorým som sa nechcela vracať. Zostala po ňom len Uma, verný obraz svojho otca, temperamentný a životaschopný za všetkých svojich súrodencov, ktorým život nebol dopriaty. Robila nám radosť a postupne zmazávala náš smútok.

 

Na krátky čas. Potom prišiel deň, keď zasa bolo treba robiť božské rozhodnutie, a potom zas a znova. S Umou.

 

Mima je už dáma v rokoch, dávno kastrovaná, spokojná a život berie taký, aký je. Pokúšam sa od nej učiť. Hľadať sily pre nové rozhodnutia a kráčať ďalej. Ale je veľmi ťažké byť bohom a ešte ťažšie človekom.

 

Venované Silverovi, Sirke, Silve, Borkovi, Guľovi, Kacovi, Ume, Bimovi (ak žiješ, ozvi sa!), Karolovi, Manimu, Riškovi, Kubkovi, Micinke, Kollbymu a ďalším mačacím bojovníkom, ktorí to s nami vydržali až do konca.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?